Rozjímanie o modlitbe

Takýchto príkladov duchovných gigantov, ktorí čerpali zo života modlitby, by sme mohli v 20. storočí samozrejme nájsť viacero. Okrem Jána Pavla II. mi dovoľte jednu osobnú spomienku, keď som v Bazilike sv. Petra ešte ako študent sedel a čakal na jednu sv. omšu, všimol som si, že na druhej strane na stoličke sedí drobná žena, ktorú som podľa oblečenia identifikoval, že patrí do rehole milosrdných, teda sestier založených Matkou Terezou. A keď som sa priblížil bližšie, zistil som, že to nie je členka radu, ale zakladateľka radu, sama Matka Tereza. A bolo zvláštne vidieť ako sa pod obrovskou kupolou chrámu, ktorého steny majú 30 metrov alebo 33 metrov po časť, keď sa zaobľujú, som videl drobnú osôbku s ružencom v ruke, o ktorej už vtedy bolo známe, že hýbe svetom, že hýbe srdciami, že ju pozývajú aj ateistické krajiny, aby u nich vykonávala svoju milosrdnú prácu a práve prostredníctvom nej sa tam dostali prvýkrát kňazi ako to bolo myslím v prípade Jemenu.

V čom bola sila Matky Terezy? Prečo keď vystúpila v Organizácii Spojených Národov o nej predseda, keď ju uvádzal povedal: Predstavím vám najsvätejšiu ženu na svete. Prečo, keď preberala Nobelovú cenu, mala silu zrušiť recepciu a povedať, že za tie peniaze, za ktoré bola recepcia ona nasýti niekoľko desiatok alebo stoviek deti v Afrike. Opäť by sme mohli uvažovať o rôznych ľudských vlastnostiach a konšteláciach vzťahových v tej dobe, ale opäť musíme povedať, že tá drobná žena Matka Tereza, práve tým, že sa v pravidelnej modlitbe a v pravidelnej adorácii otvárala Bohu, mala silu vykonať to dielo, ktoré dodnes živo funguje medzi najchudobnejšími ľuďmi na svete.

Prečo dokázal Maximilian Kolbe v koncentráčnom tábore, keď veliteľ po úteku jedného väzňa, každého druhého človeka odsúdil na smrť, povedať, za tohto Františka Gajovníčka, ktorého ste práve vybrali, chcem ísť ja. Kde zobral Maximilian Kolbe, ktorú pokladám za tretiu veľmi významnú osobu 20. storočia v dejinách Cirkvi, prečo dokázal obetovať život za druhého človeka? Nie teoreticky, nie potom, nie vo forme predsavzatia, ale vo forme skutku, konkétneho a veľmi radikálneho. Bolo to preto, že to bol muž modlitby, muž, ktorý specificky, on bol práve cez Pannu Mariu, cez zasvätenie Panne Márii a nasledujúc príklad sv. Františka v modlitbe vydaný Bohu.

Tu vidíme bratia a sestry príklady ľudí, ktorí boli silní, lebo sa modlili. Pán Ježiš, keď ho učeníci videli ako sa modlí, raz mu povedali: Nauč nás modliť sa. Toto je prosba, ktorú často hovorme Ježišovi Kristovi. Pane, nauč nás modliť sa. Pane, motivuj nás, modliť sa. Pane, inšpiruj nás, modliť sa, lebo v samotnom písme čítame: My sa samy nedokážeme modliť. Duch Svätý sa modlí v nás. Majte na pamäti, že vždy, keď sa idete modliť, vždy, keď máte potrebu sa modliť, je to dielo Ducha Svätého vo vás. Keď kľaknem a poviem Ježiš Kristus je Pán a ja mu chcem všetko odovzdať. Pane, ja ťa prosím; o to, o to, o to; chválim ťa; za to, za to, za to; zvelebujem ťa; za to, za to, za to; to nehovoríme z nejakej kultúrno-duchovnej zotrvačnosti, tá je veľmi slabá a veľmi krátka. To hovoríme preto, že v nás účinkuje Duch Svätý. Modlitba je dielom Ducha Svätého v nás.

Keď sa Ježiša jeho učeníci pýtali: Ako sa máme modliť, nauč nás modliť sa, On im povedal: Modlite sa takto. A povedal im najznámejšiu a najčastejšiu modlitbu, ktorú práve preto nazývame modlitbou Pána. Otče náš. Je zaujímavé, že niekedy v duchovných rozhovoroch zaznie takáto otázka. Otče, môžem sa modliť vlastnými slovami, alebo sa musím modliť tie oficiálne modlitby? Načo myslíte, keď hovoríte oficiálne modlitby? No, Otče náš, zdravas, sláva a tieto modlitby ruženec a tak. Musím sa modliť tie alebo sa môžem modliť vlastnými slovami? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Modlite sa vlastnými slovami, lebo modlitba vlastnými slovami vyjadruje osobný vzťah, konkretizáciu modlitby a vzťah ukotvený v mojej osobnej realite, lebo škoda by bolo, keby sme sa modlili takým spôsobom ako sa rozprávame s poštárom, ktorého pustíme, alebo s ktorým sa rozprávame vo dverách. To nie je celkom, celkom tá skutočná modlitba, keď Pánu Ježišovi povieme: My ťa pozývame, ale tak maximálne ku dverám, ešte do predizby, dobre, či do salónu možno, ale ďalej do tej trinástej komnaty nášho srdca, Pane, zatiaľ nie. Kým naša modlitba neotvára aj trinástu komnatu nášho srdca, teda tú, do ktorej sa ani my sami neodvážujeme niekedy pozrieť, tak naša modlitba ešte nie je dostatočne, dostatočne osobná.

Bratia a sestry, neexistujú oficiálne modlitby. Keď niekto povie, že Otče náš je oficiálna modlitba len preto, že je v modlitebnej knižke, tak mu treba povedať: V čom je to oficiálna modlitba, veď to sú len slová, ktoré nás naučil náš Pán Ježiš Kristus. Oni sa ho pýtali: Nauč nás modliť sa a On im povedal: Otče náš. To nie je nejaká modlitba vymyslená na kongregácii pre Boží kult, kde pri písacom stole niekto povedal. No tak akú modlitbu by sme vymysleli, no tak zložme nejakú. To je modlitba, ktorá je vykúpena Ježišovou krvou, to je modlitba, ktorá je vykúpená Ježišovým učením a nasadením a obetou. To bol ten Kristus, ktorý za nás zomrel, ktorý sa nás snažil naučiť modliť sa Otče náš. No dobre, ale ten ruženec, ten zdravas, to je také oficiálne, také mariánske. Ale v čom je to oficiálne? Veď to sú biblicky inšpirované modlitby, ktoré sú skomponované z biblických výrokov, ktoré odzneli v Novom zákone. Opäť to nie je modlitba vymyslená oficiálne na nejakom úrade, ale modlitba, ktorá vyzrela zo života, z potreby života. Čiže, môžeme sa modliť vlastnými slovami. Môžeme naformulovať modlitbu vlastnými slovami, konkrétizovanú, šitú na mieru v mojej konkrétnej životnej situácii.

Ale všimnite si, že nikdy nepoviete nič nového, čo by už nejakým spôsobom nebolo zakotvené v modlitbe Pána, v modlitbe Otčenáša. Keď Ježiš odpovedal na otázku, alebo na prosbu: Nauč nás modliť sa, Otčenášom, modlitbou Otčenáša, okrem toho že povedal konkrétne slová, modlite sa takto, používajte tieto slová, v týchto slovách povedal aj akú vnútornú atmosféru, alebo aký vnútorný postoj by mal človek zaujať, keď stojí pred Bohom a keď sa k nemu modlí.

Čiže keď rozjímame o Otčenáši, rozjímame okrem vecnej a duchovnej stránky, slovu, ktoré Ježiš povedal rozjímame ešte aj o tejto modlitbe ako o základnej inštrukcii, o základnom postoji pred Bohom, ktorý máme zaujať. A preto, keď dnes chceme rozjímať o modlitbe, ako sa máme modliť, tak nemôžeme vynechať modlitbu, ktorú Ježiš predostrel ako základný model každej modlitby a to je modlitba Otčenáša. Prvé povedal učeníkom: keď sa modlite hovorte takto: Otče náš, nadviazanie, kontaktne. Keď sa modlite, uvedomte si Božiu prítomnosť. Uvedomte si, že ste Božie deti a keď oslovujete Boha, tak to nie je Boh dejín, ani Boh budúcnosti len, ale je to ten, s kým sa tu a teraz práve v tejto chvíli a v tejto sekunde rozprávate.

Keď sa niekto pýta, že má problém sústrediť sa v modlitbe a kto nemá tento problém, každý v nejakej miere, tak základná rada je, budete sa vedieť oveľa lepšie sústrediť v modlitbe, keď si uvedomíte, že tú vašu modlitbu niekto počúva, také je to jednoduché. Modlitba nie je recitácia textu, ktorý ma nejakú vnútornú magickú energiu sám v sebe. Modlitba sú slová, ktoré otvárajú živú komunikáciu s Bohom. Birmovancom, keď sa im snažím vysvetliť túto skutočnosť, hovorím, že pri krste im Boh vložil do srdca sim kartu. A tak ako oni prvýkrát si vložili do telefónu sim kartu a vznikol signál, tak pri krste Boh vložil do nášho srdca sim kartu a vznikol signál medzi mnou a Bohom, živý signál.

Keď hovorím Otče náš, tak hovorím Bohu, že som jeho dieťa, že je prítomný a že mu idem niečo dôležité povedať, jemu, ktorý je Otec, ktorého ja som synom a On je na nebesiach. Otče náš, ktorý si na nebesiach. Ja som dieťa Božie a ten Boh je tým Bohom, ktorého Ježiš oslovil. Abba, Otec, Otecko. Je to ten Ježiš, ktorého videli jeho apoštoli sa modliť. Je to ten Ježiš, ktorého videli s akou vrúcnosťou sa rozpráva On ako Boží Syn s Bohom Otcom. To je ten Ježiš, ktorý hovorí, keď sa modlite povedzte: Otče náš, čiže každá jedna modlitba by mala začať uvedomením si živej komunikácie s Bohom. A malá duchovná rada je: proste Ducha Svätého, aby ste sa dokázali modliť v takomto duchu. Povedzte živému Duchu v mene ktorého ste boli tiež pokrstení a ktorého ste prijali pri birmovke, a z ktorého moci sa premieňa Eucharistia a ktorý vanie kam chce, a ktorý je v nás, a bez ktorého nevieme vyznať Ježišovo meno, proste ho, pomôž mi modliť sa, ako to chcel Ježiš, keď nás učil sa modliť. Ten Ježiš, ktorý toho Ducha Svätého zoslal.

Otče náš, ktorý si na nebesiach, to je základ, základné východisko k tomu, základné nastavenie, základný postoj človeka, ktorý sa s dôverou Božieho dieťaťa obracia na Boha, ktorý je na nebesiach.

A Ježiš pokračuje, hovorte: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje. Posväť sa meno Tvoje v čom? Čím sa posväcuje Božie meno? Ono nie je nezávisle od nás, už aj tak úplne, absolútne sväté? Prečo sa má Božie meno posvätiť, keď ono nezávisle od nás, práve preto, že nás nekonečne presahuje a práve preto zopakujem to z nedeľnej kázne, práve preto, že nás nekonečne presahuje, nás v hÍbke dosahuje a zasahuje. Prečo takémuto Bohu máme hovoriť: Posväť sa meno Tvoje. Posväť sa tu na zemi, v mojom konaní. Ty si môj otec, ktorý si na nebesiach, tvoje meno je nekonečné sväté, až tak, že židia ho nevyslovovali práve preto, aby ho nevyprázdnili a nepochvaľovali.

Ježiš nám priniesol inú logiku, vyslovovať toto Božie meno s hlbokou vierou Božieho dieťaťa, ktorý verí, že jeho otec je na nebesiach, a ktorý sa otvára preto, aby sa posvätilo Božie meno. Základ, základný list našej modlitby, okrem prežívania živej Božej prítomnosti ja a Boh, my a Boh a tu som zabudol ešte dodať, že keď hovoríme Otče náš, tak viete čo vyznávame v sebe navzájom? Keď spolu povieme Otče náš, implicitne v tom zahrnuto hovorím, že ty si môj brat a ty si moja sestra. Keď dokážeme v množnom čísle spolu osloviť jedného otca z toho vyplýva, že vyznávame jeden druhému, že sme rodina. Že ty si môj brat a ty si moja sestra, že sme jedno spoločenstvo, sme súrodenci v krste, súrodenci v Kristovi.

A keď poviem posväť sa tvoje meno, tak tu náme modlitbu chvály. Všimnite si a na to treba dávať naozaj veľký pozor, že naše modlitby, veľká časť našich modlitieb, sú modlitby, ktorými prosíme. A to je v poriadku. Bolo povedané: Proste a dostanete, klopte a otvoria vám. Ale veľmi dôležité je vedieť, vysloviť pred Bohom aj modlitbu chvály. Modlitba prosby je o niečo prosiť. Modlitba vďaky ďakuje za všetky prijaté dobrodenia, milosti, požehnania a pod. Ale modlitba chvály, chváli Boha preto, lebo prepáčte, keď to takto vyjadrujem, ale chváli Boha preto, lebo je Boh, lebo som jeho dieťaťom, lebo je veľký, vznešený a láskavý.

Keď nás Ježiš učí modliť sa Posväť sa tvoje meno, tak nás učí chváliť Boha ako Boha, ako nášho Otca. Pokračuje, Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje. Ten základný postoj viery v realizáciu Božej vôle tu na zemi. Vždy, keď sa modlíme vlastnými slovami, alebo inou modlitbou, mali by sme byť otvorení príchodu Božieho panstva, Božieho kráľovstva, Božej vlády vo všetkom a vo všetkých. Príď kráľovstvo tvoje.

Priznám sa, že raz ako mladý kňaz som stál ako to už zvykne byť vo svätej omši s rozpaženými rukami nad premenenou eucharistiou, ako to zvykne byť v omši, a pri slovách Príď kráľovstvo tvoje som si uvedomil jednu závratnú vec.

Boh Eucharistiou odpovedá na modlitby Otčenáša. Ja hovorím Bohu, príď kráľovstvo tvoje a tu na oltári je prítomný Kráľ, Ježiš. Ja prosím o príchod Božieho kráľovstva a tu je Kráľ pod spôsobom chleba.

Príď kráľovstvo Tvoje a logicky pokračuje buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Už sme o tom hovorili, že táto modlitba, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi vyznáva, že je tu nejaký nezávislý Boží projekt, ktorý je zakódovaný do hÍbky všetkého čo jestvuje, do základnej logiky stvorenia a tento sa má realizovať na zemi. Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi. Opäť základný postoj modlitby je uznanie zvrchovanosti Božej vôle v našom živote. A je to, je to náročný záväzok. Ako často a teraz hovorím znovu o podobnej myšlienke ako v súvislosti so sv. Petrom konáme inak ako hovoríme v modlitbe. Buď vôľa tvoja a nekonám Božiu vôľu. Základný postoj je: Chcem konať tvoju vôľu a preto musím čítať a rozjímať tvoje slovo, tvoje evanjelium aby som poznal kto si, čo hovoríš, čo učíš, ako sa správaš, aký si v stretnutiach, aké je tvoje učenie. Žiť s Cirkvou, ktorá toto učenie prináša, prehÍbuje a aktualizuje a uskutočňovať to v našom živote. Chlieb náš každodenný, daj nám dnes. Hovorí Ježiš, aby sme sa modlili v Otčenáši, čím hovorí na jednom mieste - Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Akému postoju nás chce učiť Ježiš, keď vyslovujeme v modlitbe slová, chlieb náš každodenný daj nám dnes. Už sme o tom hovorili v súvislosti s Eucharistiou. Manna, ktorou Boh sýtil putujúci ľud počas 40. ročného putovania z otroctva do slobody, táto manna bola nevyhnutným pokrmom na ktorom boli závislí, boli závislí na Božej vernosti, lebo Boh každý deň im dával sýtiť sa týmto chlebom. Základným postojom, ktorý vyplýva zo slov, chlieb náš každodenný, daj nám dnes, čiže daj nám dnes ten nevyhnutný pokrm nato, aby sme prežili, je postoj závislosti na Bohu. Ja bez teba nič nemôžem urobiť, ja bez teba nemôžem nič, sám Ježiš hovorí, bezo mňa nič nemôžete urobiť.

Odpusť nám naše viny. Uznávame hneď na úvod tejto modlitby, Božiu prítomnosť, uznávame, že sme Božie deti, uznávame, že našim Otcom je Boh, ktorý je na nebesiach, ktorý kráľuje, ktorého vôľa sa má realizovať a uskutočňovať v našom živote a zrazu vyznávame: Odpusť nám naše viny, čiže máme viny to je prvé čo hovoríme, prvý postoj, máme viny, ty nám ich môžeš odpustiť a my ťa o to prosíme. To je neustály postoj kajúceho postoja pred Bohom, ktorý je stálym seba očisťovaním s pomocou Božou. Boh je ten, ktorý nás očisťuje vnútorne, omýva, keď sa mu otvoríme. Ale potom prichádza tá náročná, ten náročný dôvetok Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Základný postoj modlitby voči Bohu, ktorému sme povedali, že je náš Otec, ktorému sme teda povedali, že my sme súrodenci, my sme rodina, my sme spoločenstvo, mu teraz hovoríme nech nám odpustí naše viny, ako aj my odpúšťame svojím vinníkom. To AKO je dramatické. To AKO medzi týmito dvomi časťami toho súvetia hovorí, že ak my neodpúšťame, ak my nereštartujeme naše vzťahy, ak my nie sme ochotní začínať odznova, tak sa blokujeme pred Božím milosrdenstvom.

Keď hovoríme, odpusť nám ako my odpúšťame, my našim odpúšťaním, my našim milosrdenstvom voči druhým, dobroprajnosťou voči druhým sa otvárame pre Božie milosrdenstvo. Máme tam príklad o naničhodnom sluhovi, ktorému bol odpustený celý dlh a on napriek tomu išiel za svojím dlžníkom, ktorého uvrhol do väzenia. Ježiš veľmi radikálnym spôsobom hovorí: zoberte ho, zviažte ho a hoďte ho do ohňa. Čiže ak hovoríme o modlitbe, ktorú nás naučil náš Pán Ježiš, ktorou nás učí ako sa máme modliť, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom, učí nás vzťahu vertikálnemu, vertikál pokory medzi mnou a Bohom a horizontále milosrdenstva medzi mnou a druhými ľuďmi. Toto je veľmi náročné a je to súčasť každodenného zápasu a každodenného nasledovania. Ale je to v modlitbe Pána, sú to slová, ktorými Ježiš reagoval okrem iných slov na prosbu, nauč nás modliť sa.

A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Bratia a sestry, my naše dni, dni nášho života prežívame v sústavnom duchovnom zápase. Nemusí to byť dramatické, nemusí to byť nejaký dlhodobý zápas o vieru, o zachovanie viery, môže to byť niečo takéto pohnuté, duchovné úseky nášho života, duchovná tma, duchovná noc, ako ju nazývajú veľkí učitelia duchovného života. Ale môžu to byť aj drobné veci. Keď sa máme modliť, keď nás Ježiš učí modliť sa, neuveď nás do pokušenia, tak samozrejme, že nie je Boh subjektom toho pokušenia. Nie Boh je ten, ktorý nás pokúša. To tým, nemá byť povedané. Tým ma byť povedané, že sme v neustálom ohrození pokúšaní vlastnym egoizmom. To naše ego vie byť naozaj veľmi, veľmi prierazne a asertívne v nás, ale toto samozrejme využíva ten pokušiteľ. Je dôležité vedieť, že sme chrámami Ducha Svätého. Sme chrámami Ducha Svätého, ale nemyslíme si, že duch neprávosti, duch temnoty, diabol, satan sa nepokúša v nás. A viete, čo znamená diabol, aký je etymologický základ slova diabol. Pochádza z dvoch slov dia a balo, dokonca slovo balo s tým súvisí, lebo balo hádžeme, hádzať a dia balo je rozhadzovať. Diabol je ten, ktorý rozbíja, rozhadzuje, rozkladá človeka vo vnútri, aby narušil jeho identitu, ľudí medzi sebou navzájom a samozrejme ľudí od Boha. Keď satan ponúkol ľuďom, aby boli ako Boh, tak narušil hneď tri tieto vzťahy, identitu v človeku, ktorá sa rozbila, pretože človek začal túžiť po identite, ktorú nikdy nemôže dosiahnuť ale táto snaha dosiahnuť ju je priamo peklo, pretože je to rozpoltenosť. Je to rozbitie vzťahu medzi ľuďmi a rozbitie vzťahu medzi človekom a Bohom, keď hovorí budete ak Boh, odlučte sa od Boha, odlučte sa od seba navzájom, že Boh je ten, ktorý vás harmonizuje a odlučte sa sami od seba, v sebe, pretože Boh je ten, ktorý vám dáva jedinný vnútorný pokoj a vnútorné smerovanie a totožnosť, ktorú prežívate.

A zbav nás zlého. Apoštoli sa pýtajú Ježiša ako sa majú modliť a On im hovorí, aby sa modlili o to aby neboli uvedení do pokušenia a aby boli zbavení zlého, čiže zla. A modlitba, ktorú nás naučil Pán Ježiš, je modlitba, ktorá bude sa vinúť celými dejinami. Ježiš vedel, že keď učí túto modlitbu svojich učeníkov, že to bude základná modlitba všetkých kresťanov všetkých čias, všetkých civilizácii až do skončenia sveta. Čiže to je programová reč a program základného duchovného postoja tých, ktorí vedia, že ako Božie deti sú predsa ohrozovaní v tom, aby sa odtrhli od Boha a neboli Božími deťmi. Každá ponuka by mala mať v sebe zakodovaný aj tento postoj, neustálej opatrnosti a dôvery voči Bohu, ktorý nás zbavuje zlého a chráni od pokušenia. Keď sa dostanete do pokušenia akéhokoľvek typu, nezaoberajte sa predmetom pokušenia. Niekedy sa stane, že človek je v pokušení akéhokoľvek druhu pokúšeni, človek sa hneď začne zaoberať, analyzovať, rozoberať, teda ľakať sa, ako to že toto mňa napadlo, ako to, že ja mám práve takúto myšlienku. Nezaoberajme sa predmetom pokušenia, ale hned v tej sekunde povedzme. Ježišu, pomôž mi, Bože stoj pri mne, Mária oddávam sa ti. Jednoducho krátka ako to učia otcovia Jezuiti, je to ich škola, krátka intenzívna modlitba, ktorú v aktuálnej chvíli, okamžite orientujeme našu pozornosť na Boha, ktorý je všemohúci.

Preto bratia a sestry je toto modlitba Pána, tomuto nás učil. Viackrát som spomenul a to bude aj posledná myšlienka dnešného nášho rozjímania, ako dôležitá je modlitba za druhých. Ak máte s niekym problém, v rodine, v spoločenstve, v práci, kdekoľvek, prvé čo treba urobiť je: začať sa za neho modliť. Aká má byť modlitba, táto a každá modlitba, osobná, pravidelná a živá, to sme už povedali. Osobná, ja osoba oslovujem Boha vo viere, že ma počúva. Živá - dialog s niekým, kto je živo a účinne prítomný. Ale čo je možno najmenej pertraktované a najmenej uvažované je dôležitosť pravidelnej modlitby, pretože na Slovensku trpíme chorobou, no možno sú to trošku silné slová, na Slovensku trpíme slovenskej kresťanskej mentalite, je hlboko prítomný emocionalizmus, ktorý do istej miery celkom prirodzene patrí k duchovnej atmosfére každého spoločenstva. Ale keď už začneme hovoriť, že ja robím veci, ja budujem vzťahy, ako to práve cítim a ako sa mi práve chce, tak nie sme na dobrej ceste. Pretože akonáhle je kritériom nášho konania to čo sa nám práve chce, to čo sa nám práve páči a na čo máme práve chuť, tak to nie je dobré smerovanie, pretože my veľmi dobre vieme, že naše chcenie, naše emócie, naše vnútorné nastavenie, môže byť veľmi vŕtkavé.

A preto musí byť iný princíp a to je princíp, ktorý je definovaný veľmi zaujímavo, keď niekto hovorí, že modlitba je dýchanie duše. Ako pľúca sa nadýchujú a krv si tak povediac zoberie z toho nadýchnutého vzduchu všetky živiny, ktoré potrebuje a tým potom okysličuje organizmus, ak sú tu medzi nami lekári, odpustite mi toto zjednodušenie, alebo zdravotníci, tak duša, ktorá sa modlí ako keby vdýchovala Božiu prítomnosť a ten duchovný organizmus si zoberie potrebné živiny na to, aby prežil. A keď budeme úplne prakticky, je veľmi dobre si podľa nášho životného rytmu stanoviť modlitby v jednotlivých častiach dňa, ktoré sa budeme modliť aj vtedy, keď sa nám chce a sme úplne disponovaní a sme pre to práve otvorení, ale ktoré sa budeme modliť aj vtedy, keď nám budú klipkať oči, ktoré sa budeme modliť, aj vtedy, keď sme znechutení a nič sa nám nechce, ktoré sa budeme jednoducho modliť za slnka, za dažďa, za búrky, za vetra, za víchrice, jednoducho vždy. Ak veríme, že Boh, je živý Boh a o tom sme vlastne hovorili, keď sme analyzovali Otče náš, tak deň, ktorý nezačína modlitbou, je iný, ako deň, ktorý začína modlitbou. Lenže my sa ponáhľame do práce, povie niekto. Tak koľko trvá takáto modlitba? Pane, ja ti odovzdávam celý tento deň, všetky stretnutia, všetky osoby, všetky situácie čakané a nečakané a daj, aby som v každej tejto situácii vedel uskutočňovať lásku, ku ktorej si ma Ty povolal. Máme každé ráno teraz tak symbolicky povedané 30 sekúnd na túto modlitbu? Máme každý 30 sekúnd na takúto rannú modlitbu? Určite, samozrejme, že je výborné modliť sa viac. Je výborné rozjímať písmo, je výborné prečítať si z evanjelia. Deň, ktorý začína modlitbou, je deň, do ktorého sme pozvali Boha.

Už som spomínal dôležitosť strelných modlitieb. Volajú sa tak preto, že sú také rýchle, nie preto, že sa strieľajú. Preto by som radšej hovoril o momentálnych aktualizačných modlitbách v konkrétnych situáciach, napríklad situácia v ktorej už sa niekto môže poznať, že v tej situácii minule zlýhal určitým spôsobom, ktorý ho potom mrzel. Pane, stoj pri mne, Pane, buď pri mne, Pane, pomôž mi, Pane, daj mi trpezlivosť, Pane, daj mi lásku. Jedna veta, jedno slovo. Vyjadruje vieru v aktuálnu Božiu prítomnosť, vyjadruje odovzdanosť Bohu aj v tejto situácii a otvára srdce, otvára situáciu. Kto toto uskutočňuje, má skúsenosť, že keď vyslovím povedzme v konkrétnej životnej situácii modlitbu k Bohu, získavam určitý nadhľad a odstup od tej situácie, uvedomujem si dôsledky svojho správania, uvedomujem si svoju zodpovednosť pred Bohom a zrazu začnem reagovať inak.

Skúste uskutočniť alebo uplatňovať tieto krátke intenzívne modlitby. Výborne je pomodliť sa okolo poludnia Anjel Pána, pripomenúť si takto krátko dejiny spásy, otvorenosť Panny Márie voči Božej vôli, voči Božiemu vanutiu, voči Božiemu slovu, voči Božiemu hlasu a je to krátka rekapitulácia toho dňa ako práve prebehol a je to duchovný impulz do ďalšieho dňa. Možno najproblematickejšia je večerná modlitba. Preto je dôležité zdôrazniť potrebu rannej modlitby.

Ranná modlitba je modlitba za normálnych okolnosti človeka, ktorý je oddychnutý, ktorý sa dokáže sústrediť, ktorý vie naformulovať, ktorý sa vie otvoriť.

Večerná modlitba má tendenciu skôr byť emocionálna, ale tiež je veľmi dôležitá, pretože to môže byť modlitba rekapitulácie toho dňa. Pane, ja Ti ďakujem za to, že sa mi podarili tieto a tieto veci. Nebojte sa Bohu povedať, že sa tešíte veciam, ktoré sa vám dobre podarili. Pane, ja Ti ďakujem, že som s Tebou mohol spolupracovať na týchto veciach, že sa mi to podarilo s Tvojou pomocou, že som mohol rozvinúť svoje talenty a cez svoje talenty niekoho potešiť, niekoho obšťastniť, niekomu ponúknuť niečo dobré, akéhokoľvek typu drobné či veľké. A Pane, ja ťa odprosujem za všetko, čo nebolo dobre, prepáč mi, že aj keď som vedel, že to slovo nemám povedať, aj keď som vedel, že tú fantáziu nemám týmto smerom rozvíjať, aj keď som vedel, že mám byť milší na toho človeka, ktorý stojí predo mnou v tej či onej situácii, ja som to neurobil, odpusť mi. Prepáč mi, že som poprel slová, ktoré som toľkokrát povedal že: Buď vôľa Tvoja.

Keď deň prežijeme v modlitbe, budú to iné dní, budú to dní naplnené Božou prítomnosťou, budú to dní naplnené účinným Božím pôsobením v nás a medzi nami. Dokonca čítame v prvom zákone slová: Ustavične sa modlite. A s tým majú samozrejme ľudia problém. Máme problém. Ako sa dá ustavične modliť. Ako sa dá ustavične rozprávať s Bohom, keď my sa musíme sústrediť na rozhovory, na prácu, na rôzne nespočetné každodenné činnosti. Ako by sme sa mohli ustavične modliť? Ono je to trošku ako s jedlom. Pôsobí v nás jedlo, len keď ho na jazyku cítime? Nie. Jedlo sa v nás, keď ho zhltneme, alebo nevnímame, stáva vnútornou energiou nášho tela. Trikrát denne jeme, ale jedlo neposilňuje naše telo, len ak cítime jeho chuť, ale vtedy, keď už preniká do nášho organizmu a metabolizmom sa dostáva, premieňa na energiu, aby sme vedeli žiť. Verte, že tá ráno vyslovená modlitba na ktorú sa aktuálne sústreďujeme sa počas celého dňa, to Božie pozvanie, alebo to pozvanie Boha do nás, sa ako keby slina vstrebávala do nášho duchovného metabolizmu aj vtedy, keď aktuálne nemôžeme povedať, že teraz sa modlite, v tom konkrétnejšom zmysle slova.

Pozvať Boha do našich dni, do našich chvíľ, do našich vzťahov, do realizácie našich talentov je takéto. My sa ustavične modlime aj vtedy, keď konáme našu prácu, konkrétne by som povedal, ale to je posledná myšlienka nášho dnešného rozjímania, naozaj sľubujem, že posledná, lebo čas pokročil.

Boh nás niekedy môže osloviť a prehovoriť k nám aj tým, že nám dá nejaký talent. To je to, čo Boh povedal nám. My Bohu odpovedáme tým, že tento talent rozvíjame a uskutočňujeme, že každá denná práca, činnosť, ktorú konáme v službe druhých, je v istom zmysle slova modlitbou, lebo je odpoveďou Bohu na jeho celkove povolanie. Krstom nás Boh povolal k svätosti, ale ku svätosti nie toho sacharinového typu, krčovitého typu, ale k svätosti v každodennej realite. V miere lásky, akú vyžaduje každá situácia. Svätosť to nie je otázka štylizácie nejakej, akej niekedy môžeme byť svedkami. Svätosť je o každodennom prežívaní lásky voči Bohu a voči človeku a v čo najdokonalejšom vykonávaní toho, čo práve konáme.

A Don Bosco vzhľadom na vzťahy to povedal inak: Ten človek ktorý stojí pred tebou, je najdôležitejší na svete. Nie ten, ktorý bol, nie ten, ktorý bude, ale ten, ktorý v tejto chvíli, je ti postavený pred teba, aby si ho s láskou prijal, aby si s ním s láskou hovoril a snažil sa mu vždy nejakým spôsobom pomôcť už napríklad len tým, že ho trpezlivo vypočuješ.

Bratia a sestry, veľmi veľa by sa ešte dalo hovoriť o modlitbe, ale toto v týchto 50. minútach, ktoré sme teraz spolu prežili azda bude stačiť. Ja by som to zhrnul do jednej, jedinej prosby. MODLITE SA. Modlite sa, ako tí, ktorí veria, že Boh ich v tej chvíli počúva, modlite sa ako tí, ktorí veríte, že kto klope, tomu otvoria, kto prosí, ten dostane, modlite sa ako tí, ktorí veria, že Boh každého jedného osobne, individuálne, dokonale pozná. My nie sme štatistika, my nie sme pred Bohom masa čísel krstnej matriky, my sme mená, mená, mená vryté do Božej dlane, ako to píše žalmista a v takomto osobnom nasadení modlitby, viete čo sa stane nakoniec? Že sa budeme tešiť na modlitbu, že sa budeme priam tešiť na to, ako spočinieme pred bohostánkom a všetko Pánu Ježišovi povieme. Už nikto sa nebude pýtať. Musím sa modliť? Kto sa kedy pýta, či musí jesť? Samozrejme jedlo je základná potreba a nikto nerieši otázku či musí alebo nemusí jesť. Preto sa nepýtame či sa musíme modliť, lebo modlitba je základná potreba nás, ktorí sme pokrstení, naštiepení na Krista. Slobodné, rozumné bytosti, ktoré sa rozhodujú tú kľučku vo vnútri na vnútornú kľučku na dverách nášho srdca pravidelne otvárať a vystavovať sa Pánu v pôsobeni. Ty Pane Ježišu vieš, akí sme krehkí, slabí, roztržití, ale zároveň vieš, že chceme sa modliť, s tebou rozprávať. Odovzdávam Ti všetky srdcia, ktoré sú tu, všetky situácie, ktoré so sebou a v sebe nosia bratia a sestry tohto spoločenstva. Prosím Ťa o Tvojho Ducha bez ktorého by sme nevedeli vyznávať, že Ty si Pán. Prosíme Ťa o Tvojho Ducha, aby sme vedeli prijať, že si a máš byť Pánom našich myšlienok, slov, skutkov i všetkého dobrého čo chceme konať. Prosíme Ťa o Tvojho Ducha, aby si nás naučil modliť sa tak, ako si naučil svojich učeníkov. My sme tiež tvojími učeníkmi, lebo Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.

Nech je pochváleny Pán Ježiš Kristus.